Väčšinou sme počas bežného dňa boli k dispozícii, ako sa vraví, 24/7. Náplňou mojej práce bolo napríklad v karanténnom stredisku v Piešťanoch prijímanie a triedenie repatriantov – takzvaná triáž. Boli sme k dispozícii repatriantom v podstate s čímkoľvek. Samozrejme, neprichádzali sme s nimi do priameho styku, naša pomoc sa týkala najmä komunikácie s pozitívnymi ľuďmi. Telefonovali sme s nimi trikrát denne ohľadom ich zdravotného stavu – aby si zmerali teplotu, pýtali sme sa ich, či pociťujú alebo nepociťujú ďalšie príznaky a podobne.

Stretli ste sa počas práce so životným príbehom, ktorý vám utkvel v pamäti?
Najviac ma zaujal asi príbeh pani z karanténneho strediska z Piešťan, ktorá bola pozitívna a mala zo sebou dve malé deti. Tie boli negatívne, takže som s ňou komunikoval, či nepociťujú nejaké príznaky. No a hlavne som s ňou cez mobilný telefón riešil prevoz k nej domov. Bolo to veľmi ťažké pre ňu aj pre mňa, pretože som chápal, čo zažíva. Nevedel som si predstaviť, ako môže v tej nie veľkej izbe fungovať spolu s malými deťmi, až kým nebude mať negatívny test. Bolo mi ich naozaj ľúto a vždy som jej vyšiel v ústrety, či už v kúpe plienok alebo aj v iných veciach, ktoré potrebovala... Nakoniec prišiel po ňu hasičský biohazard tím a previezol ju na miesto, kam mala ísť. Toto bolo potrebné odkomunikovať aj s krajským operačným strediskom.

Ako zvládate taký nápor rôznych situácií psychicky, ale aj fyzicky?

• Fotogaléria