Slovenský štát definitívne nezomrel v roku 1945 pod drvivým náporom vojsk antifašistickej koalície. Aj takmer 75 rokov po svojom zániku žije v myslení časti spoločnosti ako kultúrny kód – ako mystická reminiscencia na „skutočne slovenské Slovensko“, éru „všeobecného blaha a prosperity“ a „ostrov pokoja“ vo vojnou zmietanej Európe.

Aké sú príčiny takejto reflexie obdobia, počas ktorého došlo k najväčším kolektívnym i osobným drámam v modernom vývoji našej krajiny?

Ako je možné, že spomienkový optimizmus či generačne sprostredkovaná historická pamäť dokážu pri formovaní postoja k Slovenskému štátu prebiť aj známe fakty o štátom organizovanom násilí a vyvražďovaní, v dôsledku ktorého zo Slovenska prakticky vymizla komunita dotvárajúca jeho multikultúrny charakter po celé storočia? Prečo a akým spôsobom si porazený režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany dokázal po roku 1945 v časti spoločnosti získať posvätnú aureolu nedotknuteľnosti a jeho predstavitelia priam kult národných apoštolov a mučeníkov za národ a právo na jeho sebaurčenie? A najmä – čo z toho všetkého plynie pre dnešok? Prečo sa niekto v roku 2019 hlási k „odkazu“ ľudáckeho režimu, keď už veľmi dobre vieme, za čo všetko bol politicky zodpovedný?

Nechováme si v historickom povedomí nebezpečného krakena, ktorému môžu znovu narásť chápadlá a vyvolať novú erupciu ultranacionalizmu s nepredvídateľnými dôsledkami? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sa pokúsi zodpovedať prednáška Antona Hruboňa, nepríjemne prepájajúca nedávnu minulosť s prežívanou súčasnosťou.